Meno na príťaž.
Vyrozprávať príbeh pôvodu jednej z najikonickejších literárnych a filmových postáv nie je žiadna sranda, a už vonkoncom nie keď samotný autor nie je medzi nami. Vziať „milovanú“ postavu, odkúpiť práva a dať takej dôležitej postave minulosť by nejeden mohol vnímať ako prejav neúcty. Predsa len, v takom prípade ťažko hovoriť o príbehu pôvodu. Skôr ide o fanúšikovskú fikciu.
A túto fikciu vytvorili Ryan Murphy, Ian Brennan a Evan Romansky. Prvých menovaných môžete poznať ako tvorcov American Horror Story, Scream Queens, Glee či Hollywood a The Politician.
Keď v deň premiéry seriálu Ratchedová (Ratched) vyšiel v magazíne EW rozhovor s Ianom Brennanom, moje obavy opustili celé moje bytie jedným hlbokým výdychom po tom, čo z jeho odpovedí bolo zrejmé, že rozumie o čom One Flew Over the Cuckoo’s Nest (Prelet nad kukučím hniezdom) od Kena Keseyho je a čo postava Mildred Ratchedová predstavuje.
Ak ste čítali knihu alebo videli film od Miloša Formana z roku 1975, tak viete, že Mildred Ratchedová je úmyselne vágnou, nečitateľnou a strnulou metaforou inštitucionalizácie v mentálnych zariadeniach v dobe, kedy dlhodobý pobyt medzi bielymi stenami bol „jediným“ riešením mentálnych ochorení. Sám Kesey pracoval na nočnej šichte v takomto zariadení a jeho skúsenosť je zdrojom inšpirácie pre román Prelet nad kukučím hniezdom, ktorý vyšiel v roku 1962.
Mildred Ratchedová je hlavnou sestrou, ktorá miluje mať veci pod kontrolou, miluje autoritu a jej existencia v inštitúcii závisí od plnenia vopred naplánovaných úkonov. Spoločenské aktivity, terapia, potreby, podávanie liekov. Mildred Ratchedová má všetko pod palcom a poriadok dodržuje metódami zákazov, trestov a využívaním vedomostí o traumách a tajomstvách pacientov. Ideálny pracovný deň je taký, kedy všetci dodržia rozvrh, udržia poriadok a Mildred si spokojne oblečie čierny kabát a odíde domov.
Práve jej konflikt s Randleom McMurphym, s novým pacientom, podvodníkom, provokatérom a kriminálnikom predstavoval posvietenie lampou na problémy inštitucionalizácie, kompletnej systémovej dehumanizácie pacientov a absenciu akéhokoľvek individualizmu v zariadeniach postavených na základoch autority a dobytčieho prístupu k mentálne chorým ľuďom.
Mildred nebola tradične zlomyseľná, zákerná a zločinecká. Nezamieňala lieky, nikomu nepichala injekcie s bielidlom a nevyužívala lobotómiu z čistej radosti z utrpenia ostatných. Vo filme je aj z toho dôvodu uvedené, že väčšina pacientov je ubytovaných dobrovoľne a nie nasilu. Ratchedová bola produktom nehumánneho systému mentálnych zariadení a desivých trendov psychoterapie vo vede, ktorá bola v plienkach. Mildred bola predĺženou rukou mechanizácie liečby nepochopených ochorení a verila, že systém postavený na jednoliatom prístupe k pravidlám poriadku je ten správny. Na konci filmu či po dočítaní knihy nemáte mať pocit hnevu voči „Veľkej sestre“ ale voči samotnému systému. V kontexte doby, Mildred bola ambiciózna žena s láskou k protokolom.
Preto je veľmi frustrujúce z pozície fanúšika filmovej adaptácie vidieť, že Ryan Murphy, Ian Brennan a Evan Romansky postavili Mildred Ratchedovú na hlavu. Obe Mildred žijú v kompletne odlišnom svete a ich kvality – osobnostné či čisto intelektuálne – sú tak ďaleko od seba, že ani 5 miliónov pospájaných dážďoviek by nedokázalo premostiť začiatky oboch charakterov.
Oná je tá, čo sa infiltruje do psychiatrického zariadenia. Ona je tá s osobnými a emocionálnymi motívmi. Oná je tá s ultimátnym, veľmi personálnym a objektívne neetickým cieľom, s ktorým sa oboznámite v závere pilotnej epizódy.
Samotný motív Mildred Ratchedovej je tak šialene jednoduchý a nezaujímavý, že jeho konečné naplnenie mohlo slúžiť na pohon hlavného deja maximálne dvoch epizód. Nečudo, že Ryan Murphy a Ian Brennan sa rozhodli zvyšné hodinové časti zaplniť komplikovanými vedľajšími príbehmi a zápletkami motajúcimi sa okolo bizarných postáv.
Nebyť štýlového a možno až príliš okatého vizuálneho rozprávania príbehu plného absurdít, morbidity a šialeností, Ratchedová by naozaj nemala čo ponúknuť. A to je problém aj ostatných Murphyho projektov. Hlavná zápletka sa premení na slimáka a okolo jeho ulity sa namotá krásna ružová sladká cukrová vata.
To by za normálnych okolností nebolo zlé. Pochopiteľne, 8 epizód je vložených do živého sveta konfliktov. Problém je ten, že rozuzlenie všetkých vedľajších zápletiek a ukončenie seriálových existencií postáv sa v tomto svete docieľuje tým najlenivejším spôsobom – smrťou. Je veľmi frustrujúce sledovať osudy charakterov, ktoré skončia šokujúcou a vyhovujúcou vraždou len preto, lebo tvorcovia ani na sekundu nepremýšľali nad tým, kam by ich mali posunúť alebo pri najhoršom odsunúť. Divák tak nemá na výber než sa len s mieriť s tým, že všetky farebné postavy so surreálnými životmi slúžia na vyplnenie času.
Bohužiaľ, hlavné témy manipulujúce dej Ratchedovej majú ďaleko od nuansy a sofistikovanej ľudskosti a to i napriek tomu, že sa vás o tom seriál naozaj snaží presvedčiť. Mildred Ratchedová chce zachrániť muža, ktorý kedysi zachránil ju a zároveň sa snaží vyrovnať so svojou sexuálnou identitou.
Od Murphyho ťažko očakávať citlivosť voči ťažkým témam, takže sa niet čo čudovať, že prijatie vlastnej sexuality započne s podozrivo výhodne umiestnenou Gwendolyn pri komediálnej metafore so srkaním ustrice.
Väčším zločinom je však to, že traumatická minulosť Mildred je uväznená v bubline mysterióznosti do šiestej epizódy, v ktorej nás seriál hodí do tzv. expozičného smetiska; v tomto prípade v podobe bábkového divadla. A ak vám to nebude stačiť, o tridsať sekúnd neskôr vám Mildred sprostredkuje zhrnutie toho, čo ste videli. Veď ste hlupák a ignorant, človek vám to musí vysvetliť dvakrát.
Okrem toho, že ide o neskutočne lacný a neefektívny spôsob rozprávania príbehu, nesie so sebou dôležitý vedľajší efekt – absenciu empatie. Je veľmi náročné nájsť empatiu k postave, ktorá je úmyselne napísaná tak, aby si spojenie s divákom nevytvorila. Ako divák potrebujem viac, než expozičný výbuch. Tak charakterizácia jednoducho nefunguje v žiadnom médiu. Preto, keď sa odohrala bábková tragédia Mildred dve časti pred koncom, moja reakcia bola prázdna. A presne taký je seriál Ratchedová; prázdny.
Nádherné kostýmy, dokonalá a farebná produkcia, chutné morbídne, násilné scény a hudba ako ukradnutá z Hitchcockových filmov. Horor vznikajúci z barbarských terapií v podobe hydroterapie, lobotómie či hypnózy dokáže podčiarknuť neľudský teror kedysi páchaný na chorých pacientoch a prebudiť empatiu a spravodlivý hnev. Preto je nepochopiteľné, že tento motív nevinných pacientov trpiacich len preto, lebo sú chorí, je okamžite vymazaný totálne opačným odkazom skrz maniakálne a násilné postavy Henryho Osgooda a Charlotte Wells.
Je Mildred Ratchedová empatickou postavou, ktorá prekonala traumu za traumou a z toho dôvodu má hlboké city k zraneným a nepochopeným? Ak áno, prečo nemá problem vykonávať absolútne zverstvá, ak jej to vyhovuje?
Sú mentálne chorí ľudia neprávom zbavení ľudskosti, identity a individualizmu alebo sú tikajúce smrtiace bomby?
Práve tieto otázky dokonale vystihujú seriál Ratchedová. Tvorcovia nevedeli, čo chcú povedať a rovnako nevedeli, kým má Mildred byť. Ako postava sa ocitá v chaose konfliktných ideí. Akoby išlo o reinkarnáciu v koši zabudnutej sezóny American Horror Story.
Dej prvej série sa začal v roku 1947 a skončil sa v roku 1950, 13 rokov pred udalosťami slávnej filmovej adaptácie. Kto vie, možno v druhej sezóne Ratchedová získa vlastnú tvár.
