Duchovia nikdy neodídu.
Film Jeho Dom (His House) je celovečerným debutom režiséra a scenáristu Remiho Weekesa, ktorý pracoval z príbehu Felicity Evans a Tobyho Venablesa. Ten využíva horor ako štetec maľujúci skúsenosti zdieľanej ľudskej traumy a bariéry v hľadaní si miesta v novom svete a v úplne odlišnej kultúre. Nastavuje zrkadlo pohodlnosti majority obyvateľov žijúcich v konštrukte západnej civilizácie a zároveň pozýva divákov na tichý rozhovor o dehumanizácii utečencov pomocou univerzálneho jazyka strachu a emocionálnej bolesti.
Bol (Sope Dirisu) a Rial (Wunmi Mosaku) sú žiadatelia o azyl čakajúci v zadržiavacom zariadení na rozhodnutie o svojom osude. Na kauciu sa ocitnú v legálnom limbe vládnej kontroly na posúdenie ich šancí na asimiláciu ako občania. Dostanú vlastný – a veľmi biedny – obytný priestor, minimálnu finančnú podporu a dlhý zoznam zákazov, príkazov a obmedzení. Cieľ je jasný – presvedčiť úrad o tom, že „oni sú tí dobrí“. Obaja si pri úteku z domoviny prešli peklom, násilím, traumou a stratou dcéry Nyagak (Malaika Wakoli-Abigaba). Otrhaní životom sú pripravení začať novú kapitolu v krajine, v ktorej môžu skúsiť žiť bez neustálej hrozby teroru a vojny.
Obaja sa novej realite prispôsobujú odlišne. Bol navštívi holiča a v bare sa pridá k futbalovým fanúšikom spievajúcim oslavnú pieseň na počesť Petra Croucha. Pre Rial je náročné obliecť sa do novej kože a všetko jej pripomína to, že tu jednoducho nepatrí. Čo ich spôsoby vyrovnávania sa s novou skutočnosťou spája je nový dom. Dejú sa v ňom zvláštne veci, ktoré Rial vysvetlí pomocou legendy o čarodejnici. Obaja začnú byť svedkami vizuálnej manifestácie ich tráum z domoviny a steny domu začnú zapĺňať hrozné a tragické spomienky na snahy o prežitie vo svojej domovine, vyčerpávajúco nebezpečný pokus o útek na lodi, či spomienky na ľudí, ktorí nemali také šťastie ako oni. Čo tieto manifestácie spája je dievča v maske, ku ktorej majú obaja iné reakcie. Rial načúva a Bol je v neustálom objatí teroru. Obaja budú musieť čeliť ťarche následkov ich rozhodnutí.
Cesta k pochopeniu emocionálneho stavu dvojice a v konečnom dôsledku cesta k záveru filmu je sprevádzaná účelovo rýchlym tempom strihu talentovanej a skúsenej Julie Bloch (Blue Ruin, Green Room) v dokonalej symbióze s hudbou Roque Bañosa (Evil Dead, Don’t Breathe). Režisér Remi Weekes so svojim kameramanom Jo Willemsom (30 Days of Night, Hard Candy) dokázali vytvoriť surreálny svet v zabudnutom anglickom mestečku, ktorého názov je naschvál vylúčený z konverzácie. Bol a Rial sa nedočkajú pokoja a citového uvoľnenia ani pri odchode z desivého domu. Ulice neoplývajú externou hrozbou, no vyvolávajú pocit cudzoty – ako keď si v sne uvedomíte, že práve snívate. Kontúry snovej reality dávajú zmysel, no postrádajú poznaný charakter. Pre protagonistov niet miesta, kde by sa cítili uvoľnene. Ich realitou je klbko traumy, strachu, pocitu viny a kultúrnej i spoločenskej izolácie; všetko pod hrozbou rozpletenia rukami úradu, ktorému stačí nesplnenie jedinej podmienky na odmietnutie druhej šance na život.
Jeho dom svojou priamočiarosťou a exekúciou zlatého pravidla „Nerozprávaj, ukazuj“ len podčiarkuje svoju jedinečnosť a v konečnom dôsledku ponúka ľudský, emocionálny a hrôzostrašný filmový zážitok, ktorý sa s divákom rozlúči s jedným z najsilnejších záverov tohto roku. Jeho dom je nahliadnutím do náročného života nedokonalých ľudí, ktorých sprevádza horor vo forme nám vzdialenej – no v jadre veľmi pochopiteľnom.
