Annabelle z univerza „V Zajatí Démonov“ je pomerne bizarný príklad komerčne úspešnej hororovej série.
Nielen z toho dôvodu, že sa prvých dvoch častí ujal Gary Dauberman, dovtedy známy pre svoje neúspešné béčkové horory Bloodmonkey a Swamp Devil, ale aj preto, že chronologicky ide o zbytočne desivé monštrum.
Annabelle 2: Počiatok bol reparát Garyho Daubermana po tom, čo prvá Annabelle absolútne zlyhala u fanúšikov a kritikov zároveň. Doteraz patrí medzi najnižšie hodnotené filmy zo sveta Jamesa Wana. Druhý film Annabelle a zároveň prequel k prvej časti však mnohé výčitky napravil a právom si zaslúžil dávku pozitívnych reakcií.
Annabelle 3: Návrat je pritom film odohrávajúci sa krátko po udalostiach filmu V Zajatí Démonov z roku 2013. O tretej časti sme na Horormagórii písali ako poslednej. I keď sa Gary Dauberman už stihol ozvať s tým, že by vedel napísať scenár aj pre štvrtú časť, niekedy je lepšie vedieť prestať. S týmto sentimentom sa pozrieme na samotný film.
Final Girls
Gary Dauberman sa v každej časti Annabelle snažil vyrozprávať hlbší príbeh. Prvá Annabelle bola o tom, čo rodič dokáže vykonať pre záchranu dieťaťa. Druhý film bol pre zmenu o náročnosti vyrovnania sa so stratou dcéry. No a Annabelle 3: Návrat je mix z poličky „Deti a mládež“ v akomkoľvek populárnom kníhkupectve.
Nejde pritom o urážku. Film predstavuje trio hlavných ženských postáv – Judy, dcéru Warrenovcov, opatrovateľku Mary Ellen a jej kamarátku Danielu Rios. Všetky majú svoj drobný príbeh odohrávajúci sa v dome hororu. Judy si nedokáže nájsť svoje pevné miesto medzi rovesníkmi. Jej rodičia sú známi démonológovia a i ona sama začína pociťovať isté zdedené schopnosti. Daniela má problémy vyrovnať sa so stratou blízkej osoby a Mary Ellen… nuž, tá je zamilovaná do „Boba s guľami.“
Problém snahy narvať takto komplexný dramatický koncept do rámu komerčného hororu s bábikou v hlavnej úlohe je ten, že postavy napriek akejkoľvek túžbe tvorcov pôsobia jednodimenzionálne a ich emócie neúprimne. Najviac citeľné je to v prípade Daniely. Jej osobná história sa rozprestiera na šírku dvoch viet v dialógu, no od diváka sa i napriek tomu očakáva nielen empatia ale i sympatia k jej motivácii nechtiac odštartovať paranormálnu katastrofu.
Pódium s najžiarivejším osvetlením však malo patriť Judy. Veď dospelých Warrenovcov odpratali na 95% filmu práve kvôli nej. Judy mala mať svoj vlastný „coming-of-age“ príbeh, ktorý bol navyše symbolizovaný narodeninovou párty. Dievča nechcene zapletené do sveta neznámeho. Napriek tomu sa Judy dočkala minimálneho priestoru a jej celé údajne komplikované vnútro bolo strčené do ulity stereotypu introvertného tínedžera.
Emocionálny rozpor Judy mal byť okrem iného zvýraznený novinovým článkom o jej rodičoch s názvom „Hrdinovia alebo podvodníci?“ Reálni Warrenovci naozaj patria medzi kontroverzné osobnosti a väčšina skeptikov ich niekoľkokrát obvinila z podvodov za účelom obohatenia sa.
Táto snaha o „rozpor“ však jednoducho nefunguje vo fiktívnom svete „V Zajatí Démonov“. My ako diváci vieme, že paranormálny svet existuje. V našich mysliach neexistuje jediná pochybnosť o autenticite zážitkov Warrenovcov.
Tento článok je vo filme spomenutý príliš veľa krát na to, že nemá žiadny dopad na Judy a ani na diváka.
Postava Mary Ellen je „pekný“ príklad toho, keď nevinné milé dievča napíše chlap zodpovedný za film Swamp Devil. Kiežby bolo povedať niečo viac, no Mary je vo filme sluha so záľubou v pečení a pomalom otváraní dverí.
T…E…M…P…O
Budovanie napätia a strachu patrí medzi najdôležitejšie elementy úspešného vyrozprávania hororového príbehu. Tretia Annabelle pritom začína veľmi dobre. Nielenže sa divákovi už od úvodnej minúty naskytne príležitosť ochutnať temnú atmosféru, no vedomosť o schopnostiach Annabelle priťahovať všetky démonické entity napomáha k vytvoreniu (ne)príjemnej atmosféry okolo rodinného domu Warrenovcov.
Keď sa Annabelle „podarí“ pretrhnúť Božiu ochranu spoza sklenenej vitríny, namiesto pekelného kolotoča diváka čaká takmer 45 minút predstieranej hry na slow-burn horor. Hlavné postavy kráčajú tým najpomalším krokom ku každému potencionálne paranormálnemu javu, len aby diváka „prekvapilo“ prázdno. Dvere sa výhradne otvárajú na dvakrát a napätie je poháňané tichými zbytočnými scénami. „Prázdne“ scény sú predsa znamením, že vypukne minimálne hlasitý prejav hororového stereotypu, no nie?
To sa však nedeje. Snahou prekabátiť diváka sa G. Daubermanovi podarilo prekabátiť jedine samého seba. Gary Dauberman nie je Ari Aster a práca s dramatickou kompozíciou rozhodne nepatrí medzi jeho silné stránky. Namiesto prekvapení divák získa pocit frustrácie a nový vnútorný hlas kričiaci „Nezdržuj!“
Nová Annabelle predsa sľubovala výstavu tých najbizarnejších paranormálnych bytostí. Stráviť veľké sústo filmu sledovaním chrbtov hlavných postáv jednoducho nie je tým, čím je značka „Annabelle“ známa.
Čierny pes
Najväčším prísľubom tretej Annabelle bola poznaná synopsa. Bábiku Annabelle si vzali samotní Warrenovci a umiestnili ju do svojej špeciálnej miestnosti desu. Táto izba je doteraz považovaná za najväčšiu súkromnú zbierku paranormálnych objektov. Namiesto démonickej entity skrytej za porcelánovými očami Annabelle sa mali k hororovej pohrome pridať entity uväznené za zamknutými dverami v dome Warrenovcov.
Potenciál využitia tých najbizarnejších démonických bytostí zostal žalostne nevyužitý a to hlavne v prípade postavy „Prievozníka“. Jeho dizajn a mytológia si zaslúžili viac než len miniatúrnu rolu odzrkadlenú v očných minciach zabudnutých mŕtvol. Nejeden by mohol polemizovať nad tým, že „Prievozníka“ šetria na vlastný film.
Naopak, Gary Dauberman si zaslúži pochvalu za risk s „Čiernym psom“ a za v budúcnosti ikonickú scénu so spoločenskou hrou Feeley Meeley. I keď ako sme spomenuli, armáda démonických entít nie je až taká pestrá, všetky profitujú zo skvelého kinematografického umenia celého produkčného a post-produkčného tímu. Gary Dauberman mal k dispozícii ľudí, ktorí pracovali na všetkých hororoch Jamesa Wana a silno to cítiť. Aj obyčajný dizajn nevesty vďaka tomu svieti charakteristickou aurou.
Záver
Annabelle 3: Návrat je tradičná, mierne otrepaná receptúra svojich predchádzajúcich dielov, okorenená na pohľad zaujímavými démonickými entitami a paranormálnymi bytosťami.Takto mierne vylepšený recept však zhadzujú neschopnosť napísať trojdimenzionálne postavy a ľahostajnosť pri tvorbe dramatických prvkov.
Čo však film absolútne zhadzuje pod úroveň mierneho nadpriemeru sú zbytočné, zdĺhavé a nefunkčné scény s úmyslom vyvolania hororového napätia. Strach nahrádza frustrácia a zo 106 minútovej pekelnej jazdy sa stáva cesta v letnej MHD so zástavkou na tej najprovizórnejšej stanici.
I napriek značným nedokonalostiam a uponáhľanému záveru ide jednoznačne o druhú najlepšiu Annabelle a zároveň lepší zážitok než pri Daubermanovej Mníške.
Hodnotenie: 6.1/10
